Tkáč štartoval pod piatimi kruhmi trikrát. Okrem Montrealu aj v Mníchove
1972 a v Moskve 1980, kde pri obhajobe zlata v šprinte skončil tesne
pod stupňami víťazov na 4. mieste. Pri svojom triumfe v Kanade zdolal vo
finále Daniela Morelona z Francúzska 2:1 na jazdy. "Je to najkrajšia
spomienka. Cieľom každého športovca je vyhrať na MS a niektorí majú aj
to šťastie, že vyhrajú na olympijských hrách. Je to veľmi dobrý pocit a
vtedy človek vidí, že tá námaha stála za to. S Morelonom sme boli veľmi
dobrí priatelia, pretože sme sa celý rok stretávali na Veľkých cenách.
Tie naše stretnutia boli vždy také, že raz vyhral on a raz som vyhral
ja. V Montreale som sa dostal do veľmi dobrej formy a on aj vtedy
priznal, že keby bol aj v životnej forme, tak by ma nezdolal. Ten rok
som nemal žiadne zranenie, žiadnu chorobu, všetko išlo ako hodinky a mal
som takú výkonnosť, že som si niekedy myslel, že mám krídla," uviedol v dávnejšom rozhovore pre TASR Tkáč.
Na svetových šampionátoch triumfoval taktiež v Montreale (1974) a aj v
Mníchove (1978). Z podujatia si priviezol aj bronz, keď ako 19-ročný
obsadil 3. priečku na pevnom kilometri na MS v Leicesteri 1970.
Tkáč ihneď po olympiáde v Moskve presedlal na dráhu trénera. "Viedol
som družstvo šprintérov. Dosiahol som s nimi niekoľko titulov majstrov
sveta a dve bronzové medaily na olympiáde. Mal som to šťastie, že s
väčšinou tých chlapcov som aj pretekal. Zo dňa na deň som zosadol z
bicykla a bol som ich trénerom," zaspomínal si.
Počas jeho kariéry ho dvakrát vyhlásili Športovcom roka v Československu
a to v rokoch 1976 a 1978. V ankete o najúspešnejšieho slovenského
športovca 20. storočia obsadil v roku 2000 druhé miesto za
krasokorčuliarom Ondrejom Nepelom. Tkáč mal dlhšiu dobu zdravotné
problémy, tento rok podstúpil operáciu srdca, no podľa SOŠV sa jeho stav
aj naďalej komplikoval.